Slavěna Vorobelová komentuje

Pedofili nie sú zločinci a pedofília ako taká nie je odsúdeniahodná. S takýmto názorom, podporeným hneď troma samostatnými článkami a hlavným titulkom na prvej strane prišiel nedávno náš liberálny a demokratický denník Sme. Poviem vám pravdu, musela som sa štipnúť, či sa mi to nesníva.

Aj keď bolo len otázkou času, kedy nám začnú liberáli podsúvať okrem LGBTI agendy ďalšie zvrátenosti ako sú práve práva nerkrofilov, zoofilov či čuduj sa svete pedofilov (aj keď to nie sú asi sexuálne menšiny). Ale, že to príde takto skoro a budú sa snažiť posúvať hranice tolerancie voči týmto, podľa môjho názoru chorým skupinám, to nikto nečakal.

Pri všetkej úcte k novinárskej práci sa mi veľmi ťažko hľadajú slová pochopenia pre to, prečo Sme s touto témou takto povrchne, lajdácky spracovanou vôbec prišlo. Ako môžu redaktori denníka Sme nepriamo tvrdiť len na základe citovania nejakých štúdií, že choroba ako taká, ak nie je sprevádzaná odsúdeniahodným zneužívajúcim konaním, je v podstate niečo ako norma. Respektíve, že samotná choroba nemá viesť k odsudzovaniu človeka, ktorý ňou trpí.

Vrcholom bol nekritický rozhovor s riaditeľom školy, ktorý je pedofilom. Redakcia sa uspokojila s jeho informáciou, že deťom zatiaľ neublížil. Teda podľa Sme je riaditeľ s takouto poruchou OK. A je demokratické ho vo funkcii nechať, samozrejme.

Sme hovorí, že nie každý pedofil deti sexuálne zneužíva. Inak SME zdôrazňuje, že nie každý pedofil deti sexuálne zneužíva, teda povedané, sú aj takí a tí sú zlí, ale tí, ktorí tak nerobia, by nemali byť podľa zástupcu šéfredaktora Filu perzekvovaní. KTORÍ? Tí, ktorí zneužijú dieťa, snáď a dúfajme, vždy pôjdu do väzenia. A tí druhí, tí sú perzekvovaní AKO, pán Filo?

Celé to zaklincoval Prostredník z Progresívneho Slovenska. Podľa neho Sme tému spracovalo dobre, navyše nevidí v článkoch „ani najmenšiu stopu toho, že by sexuálne zneužívanie detí malo byť odrazu tolerované“.

Alojz Hlina (fiktívne KDH), toho času práve z toho Progresívneho Slovenska, s ktorým podpísal predvolebnú dohodu a uvažuje aj o ďalšej spolupráci!

Všetko sa to posúva, verejná mienka sa masíruje, aby tieto zvrátenosti postupne verejnosť začala akceptovať. Veľmi obdobne ako pri téme homosexuálov. Prečo? Je to ďalší dielik v puzzle búrania tradičných hodnôt? Ako je možné, že redakcia nevydala žiadne negatívne stanovisko napríklad pri téme pedofilného učiteľa, ktorý je v dennom kontakte s deťmi? To naozaj nie je pre spoločnosť lepšie tie deti radšej chrániť, ako sa spoliehať na to, že to má daný riaditeľ „pod kontrolou“? Za zmienku v tejto súvislosti stojí otázka, ktorú si k téme položil konzervatívny denník Postoj. Kto má záujem na tom, aby sa takéto témy dostávali do médií. Či to skutočne náhodou nie je jednoducho niekto, kto má záujem presadzovať kultúrne vojny bez ohľadu na cenu a dôsledky, ktoré môžu priniesť, a hoci môže x-krát tvrdiť opak?

Čo bude nabudúce, pani šéfredaktorka? Vrahovia?