Žijeme v dobe, ktorá vychádza z tajuplného ekonomického rastu. Dlhodobo je ekonomicky negramotná spoločnosť zahlcovaná propagandou ekonomického rastu, napr. ako sa budeme mať dobre, lebo ekonomika rastie; všetko sa zlepší a všetci sa budeme mať lepšie, lebo ekonomika neustále rastie; ešte chvíľu vydržme dočasnú recesiu, ekonomický rast sa naštartuje a budeme sa mať všetci ako králi, bez výnimky, atď. Ak by tento ekonomický model začal zlyhávať (opäť) máme univerzálny záložný plán – vytvoríme nové financie, vytlačíme nové peniaze, nové finančné deriváty, tým zachránime štáty, zachránime banky a poisťovne, zachránime korporácie, ktoré najvýznamnejšie ovplyvňujú „ukazovateľ stavu našej spoločnosti – ekonomický rast“. Výsledok už všetci poznáme. Priepasť medzi „bohatými“ a „chudobnými“ sa neustále zväčšuje, tzn. všeobecný blahobyt meriame podľa celkového objemu bohatstva a nie podľa prerozdeľovania bohatstva medzi jednotlivými ekonomickými subjektmi, ľudskou rečou povedané, všetci sa musíme mať dobre, lebo naši miliardári a milionári nevedia čo od dobroty.
Jednoduchý ekonomický mechanizmus, ktorý má ušľachtilý cieľ, ale nevyspytateľnosť ľudského ega z neho robí globálnu ničivú zbraň. Mechanizmus, o ktorom hovorím, je: „kapitál vytvára kapitál.“ Tento zaostalý ekonomický model, ktorý funguje na neobmedzenej tvorbe peňazí (rozumej ako kapitálu), ktorých jediné „krytie“ je splatiť nejaký fiktívny dlh, vrátane úrokov, už dlho nepatrí do súčasnosti a už vôbec nie do budúcnosti. Tento ekonomický systém, v ktorom pôsobí expanzívna monetárna politika, do spoločnosti priniesol doslova tyraniu kapitálom, extrémne nebezpečnú mieru kumulácie majetku jednotlivcami a vydieranie celých štátov a národov pomocou fiktívnych čísel, ktoré sa tvária ako financie. V tvorbe pomerov v našej spoločnosti má ekonomika dominantné postavenie, aj keď dochádza k rôznym aj úspešným pokusom dostať sa na tento pomyselný piedestál hlavne zo strany kultúry, avšak vždy len dočasne alebo fiktívne. Ak sa tam kultúra po nejakú dobu aj udrží, tak vždy za tým hľadajme zotrvačnosť ekonomiky a z toho vyplývajúcu ľudskú rozmaznanosť dostatkom. Tým samozrejme nechcem dehonestovať význam kultúry, je neoddeliteľnou a žiadúcou súčasťou spoločnosti, ale v žiadnom prípade nie tou dominantnou. Dôvod je jednoduchý a je súčasťou každodenného života v spoločnosti, aj v jej najzákladnejšej bunke – rodine. Táto ochranná ruka nadvlády ekonomiky v tvorbe obrazu funkčných spoločenských systémov je garantovaná samotným základným stavebným kameňom vzniku ekonomiky a aj spoločnosti od jej základnej bunky – rodiny, je to deľba práce. Dnes deľba práce prebieha už na takej úrovni, že aj napriek tomu, že všetci, ktorí sme ekonomicky aktívni a aktívne sa na deľbe práce podieľame, tak efekt z nej plynúci prideľujeme výlučne financiám. Jednoducho povedané, nevnímame, na základe akého princípu máme k dispozícii vyprodukované statky, ale za čo si ich dokážeme zaobstarať, teda kúpiť.
Význam dôležitosti deľby práce sa dá jednoducho odmerať na celkovom technologickom pokroku ľudstva, ktorý sa až neuveriteľne zrýchlil a predbehol aj všetky minulé ekonomické modely, ktoré tento stav umožnili. Dôvod je jednoduchý, práve v tomto momente je na planéte aktívny najväčší počet vedcov v celej našej histórií a zatiaľ každým ďalším momentom sa zvyšuje a tá aktívna „celková mozgová kapacita“ narastá. Avšak tento stav sa veľmi rýchlo zrúti a mnoho vedcov nebude mať čas pracovať na nových vynálezoch a nových pokrokových teóriách, pretože budú zaneprázdnení bojom o vlastné prežitie, tak ako aj všetci ostatní, ako vodári, energetici, poľnohospodári, potravinári, bezpečnostné zložky, ťažiari, elektrikári, plynári, distribútori, lekári, učitelia, chemici, cestári, obchodníci, stavbári, úradníci, strojári, odevný priemysel, dôchodcovia, umelci a v neposlednom rade všetci bez výnimky a bez ohľadu na objem vlastneného majetku (resp. kapitálu).
Jediná možnosť, ako sa tomuto boju o prežitie vyhnúť, je vrátiť dôležitosť deľbe práce a spolupracovať nie pre maximalizáciu zisku jednotlivcov, ale pre maximalizáciu zisku celej spoločnosti. Čím ho budeme merať je jedno, môže to byť celkový blahobyt, vedecký pokrok, ochrana životného prostredia, čistenie planéty od nami vyprodukovaného odpadu, udržanie svetového mieru, hlavne nie množstvom kumulovaného kapitálu.
Pandémia spustila sled udalostí, ktorých výsledkom budú obrovské celospoločenské zmeny a či budú prospešné, alebo nebezpečné je výlučne len na nás.
PS: Pán Matovič, my vieme, že vy nemôžete za to, čo tu povyvádzali predchádzajúce vlády (aj keď nie ste nováčikom v politike) a nečakáme, že zo dňa na deň zmeníte Slovensko na rozprávkovú krajinu splnených ideálov. Ani koronavírus nie je Vaša vina, ale svojimi „odbornými“ tvrdohlavými rozhodnutiami likvidujte našu ekonomiku a ochotu ľudí podieľať sa na deľbe práce. Ak chcete splniť Vaše predvolebné sľuby, tak sa musíte obklopiť skutočnými odborníkmi a nie len odbornými pritakávačmi. Obklopte sa takými ekonómami, ktorí vedia ako reštartovať našu kolabujúcu ekonomiku na model, ktorý bude garantovať trvalo udržateľnú spravodlivú deľbu práce a nie ekonómami ako Sulík, ktorému pojem maximalizácia zisku jednotlivca rozžiari očká ako pristávacie svetlá lietadla.