Slavěna Vorobelová komentuje

Na Slovensku sa nám v posledných rokoch vo veľkom rozmohol taký nešvár, čo sa volá mimovládne organizácie, ktoré si hlavne počas pôsobenia súčasného režimu doslova nárokujú niektoré kompetencie štátu a súčasní ministri im tieto kompetencie aj celkom radi odovzdávajú spolu s veľmi slušnými balíkmi peňazí, ktoré, ako inak, niekde inde potom chýbajú. Jedným z problémov takýchto mimovládnych organizácií je aj to, že hocijaký aktivista, dobrovoľník či nadšenec sa pod krytím výstižne pomenovanej mimovládnej organizácie (občianskeho združenia) môže zrazu začať tváriť ako fundovaný odborník na danú problematiku a svoje nápady alebo mozgové náhody prezentovať ako kvalifikované riešenia pre danú oblasť. Tak sa tomu deje aj v prípade ochrany prírody a životného prostredia, kde sa práve takéto mimovládne organizácie najviac angažujú a doslova v niektorých prípadoch aj podrývajú autoritu štátnych či odborných inštitúcií. Ako príklad nám môže slúžiť aktuálna téma ochrany medveďa hnedého, kde už dlhodobo pod pokrievkou vrie konflikt medzi „ochranármi“ a tými druhými. Či už sú to poľovníci, lesníci, turisti a športovci, odborná verejnosť, záhradkári, včelári aj poľnohospodári, či bežní obyvatelia dnes už nielen vidieckych oblastí.

Na Slovensku, dnes už asi všetci vieme, že medveď je extrémne premnožený a jeho populácia je neúnosná v rámci rozlohy našich horských oblastí. Tiež vieme, že medvede akosi už strácajú plachosť pred človekom a bežne navštevujú v rámci svojho túlania sa a zháňania potravy územia obývané výlučne človekom, teda obce, mestá a prímestské oblasti. Takýto jav je spôsobený práve jeho premnožením a jemu vlastným teritoriálnym správaním, ktoré zapríčiňuje, že silnejšie jedince vyháňajú zo svojho územia tie slabšie, ktoré si následne hľadajú nové územia, v ktorých budú oni pánmi. No a tieto nové územia sú práve oblasti, ktoré doposiaľ neboli územiami s prirodzeným výskytom medveďa hnedého. Jednoducho medveď do týchto oblastí nepatrí! V skratke povedané, šialená ochrana medveďa šialenými samozvanými „ochranármi“ z prirodzeného obyvateľa našich horských oblastí urobila invazívny živočíšny druh, ktorý nemá prirodzeného nepriateľa (okrem seba samého). A vzhľadom na našu poľnohospodársku činnosť sa ani nemusí biť o zdroje potravy, čo zapríčiňuje, že k jeho prirodzenej samoregulácii neprichádza a jeho počet sa rádovo zvyšuje každým rokom. To sú fakty, ktoré by si mali uvedomiť aj „ochranári“. Obzvlášť kvôli tomu, že už nedochádza len k ideologickému konfliktu medzi tzv. greenpeasákmi, eko-fanatikmi, eko-teroristami, eko-fašistami, Budajom a ich názorovými oponentami, dokonca už aj z radov ochranárov so zdravým rozumom, ale už dochádza ku konfliktom bežných ľudí priamo s medveďom. Deje sa to, čo sa doposiaľ nedialo, a preto sa tlak širokej verejnosti a aj poslancov NR SR stupňuje a požadujú hlavu ministra životného prostredia Budaja.

O ministrovi Budajovi nemožno povedať, že by nebol aktívny. Nemožno mu vytknúť, že by nemal záujem o životné prostredie a nepodnikal kroky k tomu smerujúce. Nečinný teda nie je, je to po rokoch asi najvýraznejší, najaktívnejší šéf tohto rezortu. Má to však aj druhú stranu mince. Minister Budaj je totiž rovnaký extrémista ako ľudia skrývajúci sa za spomínané mimovládne organizácie. V ochrane prírody nehľadá kompromisy, ale extrémisticky presadzuje jednostranný pohľad – ten „ochranársky“. V otázke ochrany medveďa na Slovensku nehľadí na riziká plynúce z jeho premnoženia, nedbá na ochranu zdravia a životov ľudí a vystavuje ich tak zbytočnému riziku útoku tejto šelmy, tým z nej vytvára verejného nepriateľa a prispieva k polarizácii spoločnosti, ktorá je už dnes beztak rozdelená na dva vzájomne sa nenávidiace tábory. Tento extrémistický minister intenzívne a svojou plnou politickou silou a autoritou presadzuje ochranu medveďa na úkor bezpečnosti ľudí už aj v blízkosti ich domovov. Aj keď toto chlpaté zviera veľmi chrániť nepotrebuje. Taktiež sa Budaj oháňa tvrdeniami, že poľovníci sa lovu medveďa dožadujú len kvôli biznisu, kvôli lákavej trofejnej poľovačke pre bohatých zahraničných poľovníkov. Čo mu ja samozrejme nevyvraciam, ale tu sa treba pýtať otázku či zo strany Budaja a ním dotovaných kadejakých mimovládnych organizácií tiež nejde len o biznis záujmy poberania miliónových dotácií a fanatická ochrana prírody nie je len lukratívnym biznis modelom pre ním spriaznených ľudí. Čo je v porovnaní s platenými poľovačkami biznis gigantických rozmerov.

P.S.: Ja nie som proti ochrane prírody ako takej. Nemám ani nič osobné proti medveďom, nie som ani poľovníčkou, ani neuznávam lovenie zveri ako hobby. Ale extrémne mi vadia takíto šialení ochranárski radikáli, ktorí sa tvária, že ľudia nie sú prirodzenou súčasťou životného prostredia a povyšujú život zvieraťa nad život človeka. Ja zastávam názor, že prírodu a životné prostredie treba ochraňovať výlučne v medziach zdravého rozumu a s použitím výlučne odborného prístupu. Treba mať však na pamäti, že Slovensko nie je nedotknutý dažďový prales ani sibírska tajga, ale je už po stáročia takmer celé obhospodarované a regulované človekom. To si musíme uvedomiť všetci, aj Budaj. Viem, že stále máme veľké rezervy aj podlžnosti voči prírode na Slovensku, ale poďme cestou zdravého rozumu a nie cestou polarizácie spoločnosti, pretože tým prírode určite nepomôžeme. Budaj by si mal zapamätať, že jeho extrémna ochrana medveďa môže vyprovokovať obyvateľov z najviac dotknutých regiónov k nekontrolovateľnému pytliactvu, čo môže vyústiť až do úplnej devastácie populácie medveďa hnedého a v neposlednom rade aj k fyzickému stretu medzi fanatickými „ochranármi“ a tými ostatnými. Čoraz častejšie nadobúdam pocit, že občan na Slovensku a jeho život je to posledné, čo súčasnú vládu zaujíma. Aj hmyz pre nich asi znamená viac.