Na pozadí ozbrojeného konfliktu na Ukrajine a v dôsledku uvaľovania sankcií proti Rusku, ktorých opodstatnený význam popiera nespočetné množstvo výnimiek a ich neustále obchádzanie, Európska únia prichádza o svoje najdôležitejšie a najkonkurencieschopnejšie dodávky energonosičov, čím ohrozuje svoju výrobnú výhodu a zrýchľuje inflačnú vlnu, ktorá prostredníctvom vyšších nákladov na energie negatívne ovplyvní blahobyt obyvateľstva v nadchádzajúcej zime.
Európska únia sa už roky snaží diverzifikovať svoje energetické zdroje, no doteraz nemá komplexný pohotovostný plán, ktorý by dokázal čeliť dopadu náhleho prerušenia prístupu k ruskej rope a plynu. Prozápadne nastavení politici hrubo zveličili substitučný potenciál iných zdrojov energonosičov (ako je LNG) a aj preto dnes čelia potrebe akceptovať alternatívy, ktoré sa ešte nedávno považovali za politicky nevhodné, ako napríklad opätovné otvorenie ťažby uhlia v Nemecku. Namiesto toho, aby títo politici vyvodili osobnú zodpovednosť, tak sú ochotní poprieť aj samých seba a prevrátiť svoje politické a ideologické kabáty naruby.
Ako došlo k tomuto hrubému nesprávnemu výpočtu? Je zrejmé, že vedenie EÚ nebolo schopné predvídať skutočné hospodárske dôsledky hospodárskej vojny rozpútanej proti Rusku v Európe a mimo nej. Jedným z vysvetlení drzosti a sebavedomia obklopujúceho postoj EÚ proti Rusku na začiatku ozbrojeného konfliktu na Ukrajine bolo silné presvedčenie, že kombinácia protiruských sankcií a vojenskej podpory Ukrajine výrazne oslabí ruské politické, sociálne a vojenské pomery smerujúce k jeho porážke. To vysvetľuje napríklad odvážne vyhlásenia, že vojna sa vyrieši iba na bojisku, ako to s istotou povedal predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci ešte v marci.
Dá sa tvrdiť, že nesprávne hodnotenie výsledku vojny má svoje korene v chybných americko-britských spravodajských službách, ktoré predpovedali porážku Ruska prostredníctvom hospodárskej vojny, a teda zároveň obmedzený vplyv sankcií na hospodárstvo samotnej Európskej únie. Keďže tomu tak nie je, vedenie EÚ sa teraz snaží hľadať riešenia ako minimalizovať škody, ktoré si sama spôsobila. Medzitým už dochádza k politickému prepadu, pričom britskí a talianski premiéri sú najviditeľnejšími obeťami domácich politických udalostí, ktoré rozpútali ich vlastné protiruské sankcie. Ešte dôležitejšie je, že zatiaľ sa nezdá, že zostávajúci európski lídri (pod vedením von der Leyenovej, Macrona a Scholza) sú ochotní zmeniť svoj protiruský postoj. Na druhej strane, politické názory odsudzujúce protiruský postoj zaznievajú čoraz hlasnejšie, keďže nedávny prejav maďarského premiéra Orbána, kde smelo spomenul, že ruské sankcie a vyzbrojovanie Ukrajiny zlyhali, Ukrajina nemôže vyhrať vojnu, čím viac zbraní pôjde na Ukrajinu, tým viac územia stratí a že Západ by mal prestať vyzbrojovať Ukrajinu a zamerať sa na diplomaciu.
Podstatou súčasných problémov EÚ je jej neschopnosť vyvážiť svoje ekonomické a bezpečnostné záujmy s dostatočnou autonómiou, aby sa mohla starať o svoje vlastné záujmy. Nejednoznačnosť EÚ nie je nová, má svoje korene v architektúre po 2. svetovej vojne a po rozpade Sovietskeho zväzu. Vo vzťahu k Ukrajine sa prejavila v jej neschopnosti presadzovať minské dohody, ktoré jasne ponúkali rusko-ukrajinskú mierovú cestu, ale nedokázali ich presadiť Francúzsko a Nemecko pre neutíchajúci tlak USA a Ukrajiny.
Zdá sa, že iba významné politické zmeny v štátoch EÚ, na ktorých záleží – menovite vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku – umožnia zmysluplnú zmenu kurzu zo súčasnej cesty konfrontácie s Ruskom a v konečnom dôsledku ekonomického sebazničenia. V opačnom prípade bude akákoľvek politická iniciatíva smerujúca k vyriešeniu vojny ponechaná v rukách Ruska a Spojených štátov, a ak je to tak, žiadna trvalá dohoda nebude mať na srdci európske záujmy. Bolo by tragické, keby sa kľúčový európsky problém, akým je vojna na Ukrajine, nakoniec vyriešil prostredníctvom rokovaní euro-ázijskej a americkej veľmoci.
P.S.: Vojna na Ukrajine má zjavne samodeštrukčné dopady na EÚ, ale aj napriek blikajúcim kontrolkám si eurofanatici buď stoja na vedení alebo dúfajú v nejaký zázrak z nebies, inak sa ich postoj a tvrdohlavosť vysvetliť nedá. Týmto sa vlastne priznávajú, že nezastupujú občanov EÚ, ale záujmy inej veľmoci.
Použitý zdroj: Ron Paul Institute